Transmediálne rozprávanie - The story of self

Transmediálne rozprávanie - The story of self

publicistický článok

O transmediálnom rozprávaní sa často uvažuje v súvislosti s rozsiahlymi, často fiktívnymi svetmi science fiction či fantasy, ktoré majú svoje korene v klasických médiach, najčastejšie knižných publikáciach v podobách románov či komiksov a filmových dielach. Ako najznámejšie sú často uvádzané transmediálne príbehy Star Wars, ktoré počali filmom, Lord of the Rings, ktoré začali ako knižné romány, či rôzne komiksové svety mnohých superhrdinov pod Marvel či DC Comics. Tieto príbehy majú spoločné práve aspekty transmediálnosti - zo svojej originálnej formy viac či menej lineárnych príbehov sprostredkovaných jedným médiom prerástli do gigantických, snáď nikdy nekončiacich príbehov vyskytujúcich sa v mnohých klasických a nových médiach, od kníh, cez filmové spracovania, až po počítačové hry, LEGO alebo internetovú fan fiction v podobe blogov či fanúšikovských videí. 

Dnes ale nejdem písať o žiadnej z týchto zprofanovaných tém, naopak, na fenomén transmediálneho rozprávania sa pozrieme z úplne iného uhlu - na príbeh každého človeka, ktorý je v dnešnej dobe minimálne tak transmediálne bohatý (ak bohatosťou transmediality rozumieme množstvo médií, v ktprých sa tento príbeh odohráva), ako ktorýkoľvek komerčne úspešný a známy príbeh.

Každý človek tvorí svojim životom unikátny príbeh, ktorý je počas života jedinca a často aj po ňom bohato zaznamenávaný. Niektoré sú zaznamenané a prezentované výraznejšie ako iné - napríklad v podobe autobiografií úspešných ľudí, ktoré sa stali komerčným hitom. Tak sa aj na takýto príbeh človeka klasicky nahliada - ako na dielo s jasným začiatkom a koncom, v jednom médiu. Často si ale neuvedomujeme, ako veľmi sú naše príbehy transmediálne.

Transmediálnosť príbehu vlastného života je nevyhnuteľná aj bez pričinenia jedinca. Nejedná sa iba o sociálne siete či prácu jedinca, ktorá tvorí nejaké produkty či diela, viac či menej spjaté s vlastným životom, naopak, transmediálnosť začína už pri narodení, kedy človek nie je autonómne schopný zaznamenávať svoj vlastný príbeh.

Transmediálnosť vlastného príbehu nie je žiadnou novinkou, tento aspekt v zaznamenávaní príbehu vlastného života je tu veľmi dlhú dobu, no dnes, s možnosťami nových médií, ktoré sú často tvorené užívateľmi, je táto transmediálnosť patrnejšia ako v minulosti.

V minulosti spočívala transmedialita vlastného príbehu v niekoľkých jednoduchých médiach, preto najprv načrtnem, ako tomu bolo v minulosti, pred tým, čo chápeme ako dobu nových médií. 

Keď sa človek narodil, boli tieto informácie zapísané do najrôznejších dokumentov v nemocnici a na matrike, prípadne vyšla informácia v novinách či inom klasickom médiu, obzvlášť ak bola niečím výnimočná okolnosť, alebo rodičia. Ďalej bol novorodenec často fotograficky zdokumentovaný, často sa jednalo o pokračujúcu dokumentáciu a tieto fotografie boli zoskupované napríklad do rodinných albumov. Transmedialita príbehu pokračovala ďalej podľa toho, čoho sa jedinec zúčastňoval a čo absolvoval, mohlo sa jednať o rôzne dokumentácie napríklad v materskej škole, školách, univerzitách, v športových kluboch či družstvách a podobne. Neskôr dostal jedinec doklady, napríklad občiansky alebo vodičský preukaz, založil si účet v banke a rôzne iné formálne záležitosti, kedy okrem týchto artefaktov držaných jedincom boli v prislúchajúcich inštitúciach držané rôzne dokumenty, ktoré boli črepinami transmediálneho príbehu jedinca. Tento roztrieštene zaznamenaný príbeh pokračoval uzatvorenými zmluvami a inou dokumentáciou spojenou so zamestnaním či podnikaním, zdravotnou dokumentáciou a podobne. Ďalšia transmedialita vlastného príbehu mohla spočívať v písaných denníkoch, vytvorených fotografiách či rôznych dielach s autobiografickými prvkami. Príbeh končil klasickým oznámením o smrti v novinách a informáciou na náhrobnom kameni. Takto by vyzeralo transmediálne rozprávanie o vlastnom živote v minulosti pre majoritu našej západnej spoločnosti - z veľkej časti neverejný príbeh. Samozrejme, niektorí jedinci mali vlastný transmediálny príbeh obohatený o prezenciu v klasických masových médiach, prístupný verejnosti.

Dnes je situácia úplne iná. Zväčšuje sa počet jedincov, ktorých príbehy sú z veľkej časti verejné, alebo aspoň zverejnené pre podstatne väčší okruh ľudí ako tomu bolo pri zmluvách, inštitucionálnej dokumentácii, denníkoch či rodinných albumoch. Transmediálne zaznamenaný príbeh jedinca sa nezačína zapísaním do zdravotníckej karty či matriky, ale často začína dlhé mesiace pred narodením, na profiloch na sociálnych sieťach rodičov. Fotografie dokumentujúce príbeh tohto jedinca sa taktiež neobjavujú len v privátnych albumoch, ale aj v digitálnej podobe často na viacerých sociálnych sieťach, blogoch a v iných nových médiach. Inštitúcie, ktoré predtým dokumentovali informácie o jedincovi majú často digitálne archívy, v ktorých sú tieto informácie uložené. Školy, športové kluby či iné záujmové spolky tiež, často s verejným zoznamom členov na rôznych médiach od webstránok cez blogy po profily na sociálych sieťach. Jedinec samotný si v priebehu života taktiež vytvára webové stránky, zakladá blogy a profily na najrôznejších sociálnych sieťach od Facebooku a Twitteru cez LinkedIn až po mnohé ďalšie najrôznejšie, často aj veľmi úzko špecifikované sociálne siete. Jedincovi je umožnené vytvárať obsah na ďalších internetových médiach, ktoré taktiež môžu obsahovať autobiografické informácie. Mnohé informácie, ktoré poskytuje o sebe v týchto médiach sú často extenziou a aj nahradením využitia klasických médií, ako tomu bolo napríklad pri denníkoch, rodinných albumoch a iných. Rozšírená je aj neverejná časť jedincovho príbehu, kedy mnohé spoločnosti získavajú údaje o jedincovi z mnohých nových médií alebo o jedincových aktivitách a tieto informácie su ďalej spracovávané, kedy vznikajú ďalšie transmediálne zaznamenané črepiny príbehu. V neposlednej rade jedincov príbeh nekončí smrťou, oznámením v novinách a náhrobným kameňom, ale často preberajú profily na sociálnych sieťach pozostalí, čo napríklad Facebook dokonale umožňuje, a tým pokračuje transmedialita príbehu jedinca ďalej a môže sa stať pod týmto vplyvom aj miestami fiktívnym, čím sa približujeme ku klasickým transmediálnym príbehom.

Príbeh samého seba je ako vidieť v dnešnej dobe často transmediálnejší ako klasické fiktívne transmediálne príbehy, a predpokladá sa, že bohatosť transmediality ako aj informácií bude naďalej rásť a naše osobné príbehy budú, čo sa zaznamenaných informácií týka, ešte bohatšie.