Včera sme napiekli koláč a bol výborný. No napriek tomu, že sme ho robili sami dvaja a už máme nejakú prax, nemôžeme ho považovať za čisto náš výtvor. Za to že sme ho napiekli vdačíme okrem účastníkov trhu (výrobcom, obchodníkom...) aj našim babkám a ich rodičom a tak ďalej. Vlastne až k prvému človeku, ktorý si všimol, že kombinácia múky, vajec a vody vytvoi materál, ktorý keď ohrejeme vznikne celistvá a jedlá hmota. Ale aj ten na to neprišiel pravdepodobne sám a náhodou, nakoniec, niekde sa musel naučiť, že vajcia treba oddeliť od škrupiny a až potom konzumovať a podobne. Čo týmto celým chcem povedať? Že kolektívna inteligencia je niečo, čo sa nespája iba s dobou počítačov, ale bola tu s nami od nepamätia a dokonca niečo ako kolektívne myslenie môžeme pozorovať u zvierat, najmä u hmyzu. Nie je to teda žiadna novinka, no napriek tomu sa o tomto fenoméne rozpráva stále viac a viac. V článku sa pokúsim vysvetliť prečo.
Za hlavné "taktiky" kolektívnej inteligencie môžeme považovať priemerovanie, deľbu práce, predávanie poznatkov a spätnú väzbu. Každá z týchto taktík sa nerozlučne spája aj s druhom homo sapiens sapiens. Deľba práce je celkom zjavná, preto ju preskočím a vysvetlím v skratke ostatné tri pojmy. Priemerovanie je akési hladanie oprimálneho riešenia, v podstate používaním taktiky pokus/omyl, pri čom sa však predchádzajúce pokusy "neodhadzujú" ale zachovávajú pre porovnania a lepšiu efektivitu nasledujúcich pokusov. Aj keď samotné slovo láka k aritmetickému postupu, vôbec to tak nemusí byť. Zoberme si znova spomínaný koláč. Je pravdepodobné, že náš imaginárny tvorca prvého koláča nespravil s počiatku koláč aký chcel. Musel skúšať rozličné pomery, pričom vo výsledku nemusel objaviť jednu unikátnu receptúru spriemerovaním svojich pokusov, ale mohol prísť na niekoĺko vhodných kombinácií na rozne účely (iná je konzistencia cesta na valkanie, iná na vyliatie do plechu). Samozrejme ako autor nemohol celkom objektívne posúdiť chuť, tak ho dával ochutnať priateľom a pýtal sa čo by vylepšili. A tým použil druhú taktiku kolektívnej inteligencie a síce spätnú väzbu. Posledná taktika je zjavná, to že to naučil svojich potomkov je vlastne predávanie poznatkov.
Všetky tieto taktiky tu síce sú od dávna, no zdá sa, akoby dnes naberali nevýdané rozmery. Nie je to však prvý krát v dejinách, kedy nastal akýsi revolučný skok v kolektívnej inteligenici. Prvá revolúcia nastala s niečím, s čím sa stretneme aj u spomínaného hmyzu, a sice vtedy keď nastala deľba práce. Jej dôsledok bol ten, že tlupa mala spoločne viac poznatkov, keďže jeden bol špecialista na lov, druhý na udržanie ohňa. To im umožnilo fungovať oveľa efektívnejšie. Tento proces nabral na obrátkach po neolitickej revolúcii, po ktorej sa človek vydal na definitívne víťazné ťaženie svojho druhu. Vďaka deľbe práce sa špecializovali aj "vedecké" poznatky ktoré umožnili hladať efektívnejšie spôsoby riešenia problémov. Druhá revolúcia v kolektívnej inteligencii teda nastala vznikom matematiky a filozofie, ktoré umožnovali priemerovať a prichádzať s originálnejšími nápadmi. Tretia revolícia, súvisiaca s predávaním poznatkov má vlastne dva okamihy. Prvým je vynájdenie písma a druhým knihtlače. Napriek tomu, že sú tieto udalosti tisícky rokov od seba vzdialené, vynájdenie knihtlače je akýmsi vyvrcholením procesu ktorý sa spustil prvými obrázkami na stene.
Všetky tieto taktiky existovali samozrejme v drobnej forme aj pred ich revolúciou, a ich vývoj sa tiež nikdy nezastavil. A to platí aj o taktike poslednej, spätnej väzbe, ktorej revolúciu zažívame práve v tejto dobe. Vždy sa mohol niekto k existujúcim poznatkom vyjadriť, no táto možnosť bol silno limitovaná niekoľkými faktormi. V prvom rade to bol prístup k informáciám. Ten bol často kontrolovaný tými čo mali moc, a títo to umožňovali najmä tým, ktorí k nim boli loajálny. Po druhé, na to aby sa niekto k informácii mohol zmysluplne vyjadriť, musel jej rozumieť. Čo bolo v časoch, kedy bolo gramotné len zanedbateľné promile svetovej populácie problém. Poslednou zásadnoou prekážkou bola fyzická existencia materálov k vyjadrovaniu sa. Aj keď vynález kníhtlače výrobu novej knihy značne uľahčil a náklady minimalizoval, stále táto výroba niečo stála a navyše sa po čase jednoducho zničila.
Teraz, na prahu nového tisícročia sa zdá, že sú tieto problémy vyriešené. Víťaztvo liberálnej demokracie a vznik relatívne nezávyslej žurnalistiky umožnil prístup k väčšine informácií. Všeobecné vzdelanie umožňuje ľudom s nimi pracovať, a vznik počítačov umožnil rozmnoženie poznatku na neobmedzené množstvo kópií. Prvý a tretí bod nabrali s presadením sa internetu nebývalé tempo. Či už ide o blogy, malé redakcie o pár ľudoch, fanfiction či najaktuálnejšiu aféru s názvom Wikileaks, všetky tieto javy postupne eliminujú rozdiel medzi autorom a publikom. Niektorí autori dokonca hovoria o zmene paradigmy a označujú ju termínom produsage.
Ako som teda napísal na začiatku, téma kolektívnej inteligencie je dnes "in". Avšak na rozdiel od mnohých iných pojmov, ktoré sú populárne často bez zjavných dôvodov (maskotom týchto pojmov je "postmodernizmus")to pri tomto termíne neplatí. Ako som sa pokúsil ukázať, prebieha totiž posledná revolúcia v taktike kolektívnej inteligencie, revolúcia v spätnej väzbe a preto treba o nej hovoriť.
No comments:
Post a Comment